Prezident Bush sa vybral na výlet na juh od hraníc USA. Zastavil sa v Brazílii, Uruguaji, Kolumbii, Guatemale a Mexiku. Je to jeho najdlhšia oficiálna návšteva v Latinskej Amerike. V ?ase, ke? sú rozšírené nepriate?ské pocity vo?i Spojeným štátom, je cie?om návštevy zlepši? americké vz?ahy s regiónom.
Aké sú šance, že sa G. Bushovi podarí obráti? „anti-yanqui“ nálady? Nie ve?ké. Susedia na juh od USA majú dos? dobrých dôvodov na odpor. Trpia následkami postoja Bieleho domu k Latinskej Amerike, ktorý je založený na zásadne nesprávnej koncepcii amerických národných záujmov.
V minulotýžd?ovom prejave prezident tvrdil, že jeho cesta bude signalizova? nový, chápavejší prístup k Latinskej Amerike a jej obyvate?om vrátane ve?kej ?asti ?udí žijúcich v chudobe. ?iny však hovoria hlasnejšie ako slová. Len málo?o ukazuje postoj Bushovej administratívy k regiónu jasnejšie, ako vymenovanie Johna Negroponta za námestníka ministerky zahrani?ných vecí vo februári tohto roku. Negroponte bol zástancom tvrdej línie po?as studenej vojny a v osemdesiatych rokoch bol ve?vyslancom v Hondurase – v ?ase, ke? sa krajina stala bezpe?ným úto?iskom eskadier smrti a žoldnierov Contras financovaných CIA. Negroponteho vymenovanie iba pod?iarkuje, že Bushova politika je definovaná reakcionármi z Reaganovej éry, ktorých koncepcia medzinárodných vz?ahov stojí na zastaranom vnímaní americkej sily a latinskoamerickej poslušnosti.
Biely dom v Latinskej Amerike na?alej presadzuje pomýlenú hospodársku politiku a demokraciu tam víta len vtedy, ke? vo?by privedú k moci jeho klientov. Takýto typ politiky ?ažko môže by? lákadlom pre ?oraz nezávislejší región. Zahrani?ná politika, ktorá naozaj kladie dôraz na demokratické procesy a na ktorej vidno ozajstnú starostlivos? o chudobných v regióne, by Spojeným štátom získala viac spojencov ako diplomatické rin?anie zbra?ami a machinácie s vo?bami, ktoré tak ?asto charakterizujú ich vz?ahy s južnými susedmi. Takáto politika je však stále iba vzdialený sen.
Horšie ako zanedbávanie
Neúspech doterajšej americkej politiky nie je len problém sú?asnej administratívy. Je aj výzvou pre demokratov. Predtým, ako demokrati získali vä?šinu v Kongrese, tvrdili, že prezident nevenuje Latinskej Amerike dostato?nú pozornos?. John Kerry vo svojej kampani roku 2004 vyhlasoval, že latinskoamerická politika prezidenta Busha je pozna?ená zanedbávaním, neschopnos?ou adekvátne podpori? demokratické inštitúcie a neschopnou diplomaciou. Odvtedy toto tvrdenie zopakovalo viacero demokratov. Slovo zanedbávanie sa objavilo vždy, ke? sa spomenula Latinská Amerika.
Teraz, ke? majú demokrati lepšiu pozíciu, však už toto konštatovanie ako postoj k záležitostiam západnej pologule nesta?í. Po?as vlády prezidenta Clintona sa latinskoamerická politika USA zameriavala na podporu agresívnej agendy vo?ného obchodu a chudobné krajiny tla?ila k politike, ktorá vyhovovala korporáciám. Nakoniec, bol to Clinton, kto pretla?il severoamerickú dohodu o vo?nom obchode (NAFTA) cez demokratmi kontrolovaný Kongres. A bol to Clinton, kto navrhol rozšíri? NAFTA na celú západnú hemisféru prostredníctvom Americkej zóny vo?ného obchodu (FTAA). (Naš?astie FTAA v posledných rokoch pochoval ?udový odpor a nezáujem novej generácie progresívnych prezidentov, ktorí nastúpili do úradov v krajinách latinskoamerického regiónu.)
Clintonovský ekonomický neoliberalizmus nepriniesol vä?šine Latinoameri?anov pozitíva, a tento fakt patrí medzi základné dôvody posunu regiónu do?ava. Privatizácia štátneho priemyslu, znižovanie sociálnych výdavkov vlád, deregulácia finan?ného sektora a podobné politiky vydláždili cestu rozšíreniu nadnárodných korporácií. Vytvorili však dve desa?ro?ia úbohého rastu HDP v Latinskej Amerike. Zatia? ?o malá elita neuverite?ne zbohatla, vä?šina ?udí v regióne videla minimálne, ?i nijaké zlepšenie životného štandardu.
Devä?desiate roky mali by? érou globalizácie prosperity. No Medzinárodný menový fond v roku 2001 informoval, že takmer tridsa?šes? percent populácie v Latinskej Amerike a Karibskej oblasti žije pod hranicou chudoby – rovnaké percento ako pred desa?ro?ím. Táto štatistika zna?ne podhodnocuje po?et rodín, ktoré si vedia zarobi? ledva na prežitie alebo žijú z pe?azí posielaných rodinnými príslušníkmi, ktorí emigrovali na sever. Okrem toho bohatstvo vytvorené v regióne nie je spravodlivo rozdelené. Správa Svetovej banky z roku 2003 uvádza, že najbohatšia desatina populácie Latinskej Ameriky a Karibskej oblasti zarába 48 percent celkových príjmov, najchudobnejšia iba 1,6 percenta.
Ekonomické elitárstvo najnovšie úto?í na demokratické vo?by. Kandidáti s?ubujúci proamerickú politiku totiž zis?ujú, že je ?ažké vyhra? vo?by, ak vás podporuje len najbohatšia desatina populácie. Obyvatelia Latinskej Ameriky majú skrátka plné zuby úbohých výsledkov neoliberálnej politiky. A majú na to plné právo.
Demokrati, ktorí navrhujú návrat k politike Clintonovej éry, ktorá si nadovšetko cenila slobodný trh, triafajú ved?a. Môžu s?ubova?, že si budú všíma? Latinskú Ameriku, niet však záruky, že takáto pozornos? nie?omu pomôže. Vzh?adom na históriu svojich vz?ahov s USA si Latinoameri?ania uvedomujú, že existujú aj horšie veci ako zanedbávanie. Od demokratov sa preto o?akáva, že ponúknu pozitívnu víziu politiky k Latinskej Amerike, ktorá prekoná Bushov prístup pochádzajúci zo studenej vojny, ako aj pomýlenú korporatívnu globalizáciu presadzovanú ?as?ou ich vlastnej strany.
Za Hugom Chávezom
Jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré sa Washington snaží o zlepšenie vz?ahov s Latinskou Amerikou, je vzostup silného ideologického rivala v podobe Venezuely Huga Cháveza. Chávez, najvýraznejší z centristicko-?avicových latinskoamerických prezidentov, si zabezpe?il popularitu využitím príjmov zo zvýšenia cien ropy na financovanie kampaní boja proti chudobe vo Venezuele i za jej hranicami. V posledných rokoch vyslal do zahrani?ia šestnás? miliárd dolárov pomoci, pri?om mimoriadne vysoké sumy šli do Bolívie a Argentíny. Chávez zašiel tak ?aleko, že latinskoamerickým rodinám v New York City, Chicagu, Philadelphii a iných amerických mestách, ktoré by inak nemali ?ím kúri?, poslal dotované vykurovacie palivo.
Chávezov štýl vládnutia možno nepochybne kritizova?. No Bushov Biely dom a vä?šinová tla? stratili v o?ier?ovaní venezuelskej politiky všetky zábrany. Pod?a obvinení by sa mohlo zda?, že Venezuela nesleduje pomocou chudobným absolútne nijakú humanitárnu víziu – a zárove?, že peniaze, ktoré posielajú do zahrani?ia Spojené štáty, sú len dôsledkom bezhrani?nej dobrej vôle. Vzh?adom na dobre známy ideologický ?ah Bushovej administratívy okresáva? štát, a jej nechu? k sociálnym sie?am, má len malé právo hovori? o správnom nakladaní so ziskami z predaja ropy. Venezuelský príklad je preto ú?inný a presved?ivý, a to najmä v regióne zrelom na rovnostárskejšiu hospodársku politiku.
Chávez Busha obvinil, že chce svojím výletom Latinskú Ameriku rozdeli?. Má pravdu. Hlavnou stratégiou Bieleho domu vo vz?ahu k novým progresívnym vládam bolo obvi?ova? ich vágnym termínom populizmus a snaži? sa oddeli? „dobrých“ latinskoamerických ?avi?iarov od „zlých“. Bush si na návštevu vybral krajiny, pri ktorých verí, že sa mu ich podarí odpúta? ich od regionálneho bloku vedeného Chávezom.
Skuto?ný problém však zachádza ?alej ako len k Hugovi Chávezovi. A tí, ktorí ho považujú za jedinú prí?inu toho, ako problematicky pôsobí obraz USA v Latinskej Amerike, ignorujú zásadnú realitu: by? na strane „dobrých“ – hodnotené meradlami USA – sa ve?mi nevypláca. V Brazílii, kde sa prezident Lula da Silva snažil udrža? dobré vz?ahy s MMF a americkým ministerstvom financií tým, že sa v podstate podriadil neoliberálnej hospodárskej politike, dosiahol rast HDP za posledné štyri roky len 2,6 percenta. Brazíliu to kladie, po boku Haiti a El Salvadoru, medzi najpomalšie rastúce ekonomiky regiónu. Ke?že Lula na?alej formuje vládny rozpo?et v súlade s nutnos?ou spláca? obrovské dlhy bohatým verite?om, ostáva mu len málo pe?azí na vlajkovú lo? jeho politiky – program boja proti hladu – a ?alšie sociálne iniciatívy.
V Argentíne sa, naopak, ekonomický rast od roku 2002 zvýšil o 45 percent – vtedy prestala rešpektova? Washingtonský konsenzus, prinútila verite?ov reštrukturalizova? dlh a za?ala tvrdo rokova? s MMF, ktorého odporú?ania pomohli vytvori? hlbokú hospodársku krízu v krajine v roku 2001.
Latinskoamerické vlády tieto ?ísla dobre poznajú. Sú pod tlakom nahnevaných a mobilizovaných ob?anov regiónu, ktorí žiadajú, aby vytvorili nezávislejšiu a rovnostárskejšiu cestu k rozvoju než je tá, ktorú navrhujú Spojené štáty. V tom spo?íva demokracia. A fakt, že sa jej treba prispôsobi?, by nemal by? chápaný ako nezdar zahrani?nej politiky.
